Boj anjela - Prológ

Prechádzala som lesom. Napäto som nasledovala vyšliapaný chodník, no absolútne som nevedela, kam vedie. Nevedela som ani, čo tu robím. Chcela som sa len dostať von, preč z tohto zeleného bludiska. Stromy boli vysoké a husté, nepresvitalo cez ne nijaké svetlo. Kvety tu neboli žiadne. Hmyz, vtáctvo, zvieratá... Nič tu nebolo. Bola som tu len ja a samota, bezmocnosť... temnota. Nevedela som sa z tadiaľ dostať preč. Tá bezmocnosť, že neviem, kam mám prv skočiť, kam sa mám prv pozrieť, čo prv urobiť, ma zožierala.

Začala som zrýchlene dýchať. Panika vo mne narastala, srdce mi búšilo ako o závod a tep mi v spánkoch nepríjemne pulzoval. Čo je to za miesto? Prečo som tu? Kde sú všetci? Jedna otázka za druhou sa rodila v mojej mysli, ale na žiadnu z nich som nemala odpoveď. Hnevalo ma to. Chcela som si dupnúť ako malé dieťa, chcela som svoje odpovede, svoj domov!

Panika ma poháňala ďalej a ďalej do temných hlbín lesa. Moje bosé nohy sa zľahka dotýkali studenej zeme, biele šaty mi viali a vlasy jemne tancovali s vetrom. Cítila som sa inak. Akoby som ja bola iná. Akoby som to ani nebola ja.

Nečakala som a rozbehla som sa preč. Chodník, ktorý som doteraz nasledovala, ma viedol hlbšie do lesa a z toho som mala strach. Odbočila som z cesty a utekala som nevedno kam. Chcela som len preč z tohto miesta. Chcela som ísť domov, do bezpečia. Z toho miesta mi naskakovala husia koža.

Bežala som ako opreteky. Počula som, ako vzduch okolo mňa sviští a ako zrýchlene dýcham. Očami som kmitala na všetky strany, no nikde som nenachádzala ani zmienku o východe.

Až tam, v diaľke, som uvidela svoju záchranu. Uvidela som žiariace svetlo. Priťahovalo ma k sebe ako magnet, a ja som neváhala a bežala som k nemu. Chcela som byť pri ňom tak moc, že som sa zaťala a utekala som ako rýchlo to šlo. Všetku svoju energiu som presunula do nôh a už som ani nevnímala, kedy kladiem pravú cez ľavú.

Na tvári sa mi objavil úsmev. Blížila som sa, to svetlo som už mala skoro na dosah. Bežala som ešte rýchlejšie. Dávala som pozor, aby som nezakopla. Jediné, čo som chcela, bolo to svetlo. To magické svetlo, z ktorého sálalo bezpečie a dobrota.

Posledný krát som sa dotkla zeme a skočila som do tej svetelnej brány...